Príspevok mapuje metodologické otázky existujúceho stavu etiky biomedicínskeho výskumu v Slovenskej republike (v menšej miere využíva komparáciu so zahraničím). Doraz sa kladie najmä na inštitucionalizovanú podobu etiky biomedicínskeho výskumu, resp. fakt, že nemáme relevantný eticky kódex (pre pracovníkov v biomedicínskom výskume), dokonca ani komplexný (domáci) zákon, ktorý by tuto problematiku upravoval. Profesijná etika tejto sféry je zredukovaná na problematiku kompetencií a činností etických komisií, ktoré posudzujú tieto otázky (avšak skôr z pohľadu legálnosti). Niet sa ani čomu čudovať, keďže formálne máme tri, no obsahovo len dva národné etické kódexy lekárskeho povolania, aj to vo veľmi zlej (v porovnaní so zahraničím) kvalite. Čo potom výskumníci a vedci (mimo lekárov), ktorých tiež označujeme za pracovníkov v biomedicínskom výskume? Je skutočne etická a morálna závažnosť otázok, ktoré vyplývajú z ich povolania druhoradá, príp. na okraji spoločenského záujmu? Je to chyba samotných pracovníkov, laickej či odbornej verejnosti, že sa týmto otázkam (inštitucionalizovanej etiky) pripisuje malý význam? Potrebujeme vôbec (podľa niektorých „nasilu“) inštitucionalizovať etiku v tejto oblasti? Máme vôbec vyjasnené obsahové naplnenie pojmov etika biomedicínskeho výskumu a etika biomedicínskych pracovníkov?